Krátko o predvianočnom Amsterdame

Atmosféru blížiacich sa Vianoc som si tesne pred sviatkami bohužiaľ nemala čas vychutnať naplno. Ešteže aspoň tú sviatočnú výzdobu vyvešali už dva mesiace dopredu. K vodným kanálom sa vysvietené ulice neuveriteľne hodia a navodzujú rozprávkovú atmosféru. Obzvlášť pekné bolo Rembrandtovo námestie. Tam ste mohli nájsť aj vianočné trhy, hoci maličké, ale ponúkajúce tradičné holandské špeciality. Wafle s karamelom, sladké oliebollen podobné našim šiškám, syr, varené víno i horúce kakao.

Pohľad na Rembrandtovo námestie

Holanďania si však na vianočné trhy nepotrpia, to je skôr tradícia ich nemeckých susedov (a veru, v Hanoveri sa stačilo len vystrčiť z vlakovej stanice a už ste cítili škoricu a zázvor medzi stánkami). Ani hlavné námestie Dam nemalo trhy. Zato malo aspoň stromček.

Stromček na námestí Dam

V krajine tulipánov prichádza veľký rodinný sviatok už šiesteho decembra. Namiesto Mikuláša im tam chodí Sinterklaas zo Španielska. A namiesto anjelika a čerta má so sebou "čiernych" pomocníkov. Tí sú dôvodom zanietených debát o rasizme. Každý má na to svoj názor, ale sviatok je stále populárny. Aj keď mi ľudia v meste pripadali menej posadnutí Vianocami, ako u nás doma, pre turistov sviatky spríjemňovala výzdoba.

Ulica Damrak bola snáď najžiarivešia

Okrem pouličných lámp kanále dopĺňali aj vianočné svetlá

Koncom novembra sa v uliciach Amsterdamu začali objavovať vysvietené objekty a sochy. Začínal sa totiž Festival svetiel. Pokračovať bude až do januára a určite si nájdem jeden večer, kedy si prejdem všetky stanovištia a vychutnám a pofotím si farebné výtvory. Zatiaľ som zdokumentovala iba pár vecí s vianočným motívom. Za zvuku vianočných pesničiek v slúchadlách mp3 prehrávača som aj napriek skúškovým povinnostiam nemohla odolať a musela som si prehliadnuť aspoň vyzdobenú záhradu oproti môjmu internátu.

Stromček z recyklovaných materiálov

Stromček z dosiek. Podľa mňa asi najkrajší v skupinke stromčekov na Festivale svetiel

V Amsterdame mi chýbali výraznejšie trhy a vianočný punč. Podobne ako v Prahe, aj tu Vianoce v centre mesta patria turistom a to sa mierne odrazilo aj na atmosfére. Ale stačilo vypnúť okolie, zapnúť si nestarnúcu melódiu, hmkať si do rytmu, že "už sa nám pozlátko ligoce", prejsť sa okolo kanálov a tešiť sa, že všetko je vysvietené a že ten punč si dáte doma so starými známymi.

Prví návštevníci hriešneho mesta amsterdamského

Na prelome prvého skúškového týždňa a nového bloku som mala šancu sa odreagovať v spoločnosti dvoch milých slečien. Naše cesty sa spojili už počas strednej školy a pokračovali v Prahe počas bakalárskeho štúdia, len aby sa opäť rozišli na magisterskom štúdiu. Ale my si vieme vytvoriť nejaké tie dočasné uličky a znova sa stretnúť, hoci aj v inej krajine.

Táto návšteva bola plánovaná na poslednú chvíľu (chvála autobusovým akciám), ale myslím, že sa pomerne vydarila, aspoň podľa slov spomínaných slečien. Počasie sa našťastie vyčasilo a nezapršalo, myslím, ani raz. Hanka s Luckou si teda mohli užívať ulice a vodné kanále rušného mesta bez dáždnikov. Poväčšinou sa pohybovali samé, keďže ja som s ich návštevou musela skĺbiť školu a učenie. Ale keď som mohla, rada som sa k nim pridala. Vyzdvihla som ich (veeeeľmi skoro ráno) na stanici, nafúkali sme vŕzgajúci matrac (áno, aj matrac bez pružín môže vŕzgať), a hor sa do mesta.

Amsterdam je takmer povinné si pozrieť z lode plaviacej sa po niekoľkých zo 165 kanálov v tomto meste a Hanka s Luckou rady využili túto formu prehliadky. Slnko nám doprialo niekoľko vydarených záberov.

Čakajúce na plavbu

Počas mojej predošlej plavby na lodi sa mi ušlo miesto pri uličke. Tentokrát som s radosťou využila možnosť sedieť pri okne

Už čeríme vodu....

Tento dom je niečím dôležitý, pretože ho komentovali počas plavby. Na ďalšej plavbe si určite zapamätám, čo je na ňom také zaujímavé

Pochodili sme spolu hlavné turistické miesta ako Dam námestie, Rembrandtovo námestie či Múzejné námestie. Videli sme aj starý Oude Kerk (a asi polhodinu sme hľadali miesto na fotku s ním v pozadí).

Na internete som videla krásnu fotku Starého kostola z tohto miesta... No, ani keď žmúrim ho tam nevidím. 

Od kostola je to len na pár krokov k slávnej Červenej uličke, respektíve sa stačí otočiť a ste tam. "Slečny" vo výkladoch sa, myslím, fotiť nesmú, ale my sme sa o to ani nepokúšali. Namiesto toho sme vyskúšali inú tradičnú holandskú záležitosť - stroopwafel. Horúca oplátka s karamelovou náplňou. Viac dodať nemusím.

Náš výraz tváre typu "odfoť nás už, chladne mi wafla"

Od radosti a od karamelu, celé bez seba

Navštívili sme aj jedno z múzeí, konkrétne Van Goghovo. Odporúčam mať lístok zakúpený v predstihu online, inak sú rady nekonečné. Neviem, čím to je, ale múzeá v Amsterdame sú aj na konci októbra cez pracovný deň preplnené. A to vstupenky nie sú vôbec najlacnejšie. Múzeá v Londýne sú často zadarmo, no ani v jednom som v rade nestála.

Aj námestie medzi múzeami ponúka umenie

Ale späť k Amsterdamu. V samotnom múzeu sa fotiť nesmie. Aspoň si človek vychutná maľby vlastnými očami a nie cez objektív. Popisy k obrazom Vás sprevádzajú umelcovým životom, od jeho začiatkov, cez chudobu, odrezanie si ucha až po smutne skorý koniec.

V uvítacej hale

Slnečnice, slnečnice...

Hanka s Luckou sa pobrali naspäť do Prahy. Predtým sme stihli ešte krátku prechádzku a kávu v jednej z "hnedých kaviarní" alias Bruin Café (v Holandsku je treba si dávať pozor v akom spojení použijete slovo kaviareň, "bruin" je bez drog :-) )
Dúfam, že táto návšteva nebola posledná a že sa niekto z mojich známych ulakomí na letenku či lístok do mesta riečnych kanálov.

Prvé dobrodružstvo na dvoch kolesách (s pedálmi, bez motora)

Chvíľu mi to trvalo, ale zadovážila som si bicykel. Koľké to prekvapenie, v meste kde pomaly polovicu premávky tvorí tento ekologický prostriedok. Moja prvá jazda v meste (a v sukni, s kabelkou) bola na moje pomery príliš adrenalínová. Vyrazila som neskôr, ako som mala (vážne? Janka? neverím...), taška mi sukňu vyhrnula až tam, kde nemusela, neodbočila som tam, kam som chcela a zrazu som sa ocitla v stáde bicyklov a áut pred hlavnou vlakovou stanicou. Rozumej, ďaleko od môjho plánované cieľa. Počas čakania na červenej som sa okolobicyklujúcich pýtala, kadiaľ ísť. Tí sa zasmiali, ale poradili. Spotená a červená som dorazila na miesto určenia. Bez zranení a bez nehody. A odvtedy sa na mojej Gazelle vyvážam takmer každý deň. Pretože v Holandsku to nie je jablko, ale denná jazda na bicykli, ktorá "keeps the doctor away".

V posledných rokoch som skoro zabudla, ako ma jazdiť na bicykli baví, hlavne po rovinke. Je to aj cesta, ako sa rýchlejšie zaradiť medzi miestnych a hlavne začať frflať na turistov, ktorí si myslia, že "pozriem vľavo, vpravo až potom vstúpim na cestu" v Amsterdame neplatí. Ale predsa, v meste to nie je taká zábava, a tak sme sa so Sarah vydali na kratšiu cyklotúru. Cez mesto, k hlavnej vlakovej stanici (tentokrát plánovane), nasadnúť na mini trajekt, a hor sa smer Broek in Waterland. Sarah som spoznala počas uvítacieho programu, a zhodou náhod študujeme to isté a bývame v tej istej budove. Konečne sme sa ocitli mimo premávky a mohli si vyskúšať plný výkon našich bicyklov.

Sarah odvážne na bicykli s old school pedálovými brzdami

Pri mojej šikovnosti je zázrak, že som nespadla

Taká fotka vhodná na profilovú :-)

Počas cesty nás uchvacovali nádherné domy na vode. Hoci pre domácich nič nezvyčajné, ja som si šla krk vykrútiť za každým jedným. Po asi hodinke sme dorazili na miesto určenia. A v samotnej dedinke to nebolo o nič horšie. Také čarokrásne miesto som už dávno nevidela, ak niekedy vôbec. Fotky zachytia len málo zo šarmu toho miesta.

Možno to bolo tým, že sme boli turisti, ale miestny obchodík nám hneď učaril

Počasie nám neprialo, ale aj tak tam bolo pekne

Na slovenské pomery sú odstupy medzi domami, ulice aj ploty asi príliš malé, ale vedela by som si predstaviť život na takom mieste. Aj keď tam na môj vkus bolo až príliš ticho. Bola sobota a nikto nerobil  na záhradke, nekosil trávu a len minimum ľudí sa vydalo na prechádzku. Ale možno som opäť ovplyvnená slovenskými zvyklosťami :-)

Vidíte dobre, dopravná značka na vode

Čistá pohoda...

A keďže sme prešli, či skôr prešliapali nejakých tých pätnásť kilometrov, a ďalších nás čakalo na trase naspäť, dopriali sme si holandskú pochúťku:

Ten výraz dokonale vystihuje tú palacinku

A ešte posledný záber...

Tento výlet si určite niekedy zopakujem, aj keď podobných miest hodných návštevy je tu neúrekom. Snáď príspevky o nich budú len pribúdať...

Prvé dni v sieti riečnych kanálov

Bývam v cudzom meste... Znova. Moja konkrétne štvrtá adresa mimo môjho čarovného rodiska. Nikdy by som si nebola pomyslela, že sa ocitnem zrovna v krajine tulipánov. A tobôž nie ako študentka (byť tu turistom som v podstate v pláne mala). Ešte šesť mesiacov dozadu som snívala o magickej výhre v lotérii, ktorá by mi umožnila finančne zvládnuť štúdium v Anglicku. Holt, nevydalo :-) Ale všetko, čo nám nevyjde sa môže na dobré obrátiť. A tak som zbalila dva obrovské kufre, jeden ruksak a niekoľko príručných batožín a vydala sa na takú magisterskú verziu Erazmu. To je taká spoplatnená a vyžadujúca zodpovednejší prístup. Po celonočnej ceste vlakom som na posledných kilometroch trasy sledovala z okna kupé, ako sa predo mnou otvárala krajina tak veľmi odlišná od tej mojej. A ja som ju sledovala s úsmevom na perách. Páčila sa mi. Páčil sa mi Amsterdam. 

Na stanici ma čakal uvítací výbor v podaní Marlies. Aj jeden človek stačí (pokiaľ teda nemáte viac ako dva kufre, vtedy by som odporúčala ľudí viac). Nevideli sme sa od januára, ak nerátame stredne kvalitné skype video-hovory. Bol to teda veľký nezvyk, stáť pri nej v jej meste. Ale nezvyk šiel bokom. Bola som unavená, najmä však zvedavá a nedočkavá. Mesto mi prišlo nové, no typicky európske. Veď aj je. 

Prvé dni sa niesli v podaní magisterského úvodného programu, ktorí zahŕňal tri dni prednášok, spoznávania nových ľudí a dažďa. A dažďa. A dažďa. Anglicko by sa mohlo čo-to priučiť. Nezvykom bolo, že sa okolo mňa noví spoluštudenti neoháňali fotoaparátmi. Tak som sa neoháňala ani ja, a preto z prvých dňov, resp. týždňov veľa fotiek nemám. No všetko som sa to snažila uchovať aspoň v hlave a na papieri. 

Prvá fotka v meste (rieka Amstel)

A toto mám všade naokolo (jedna z výhod centrálne umiestneného bývania)

Prvé dva týždne pršať v podstate neprestalo. Domáci obyvatelia sa nás snažili presvedčiť, že to je veľa aj na ich pomery. My sme im samozrejme neverili, v hlavách sa nám premietalo niečo takéto:

Pohľad medzinárodného študenta (zdroj, ako inak, 9gag)

Ale niekedy mi to prestalo vadiť, hlavne keď som videla tohto krásavca:

Slonííííík :-)

A tiež mi to prestalo vadiť, keď som zistila, že moje okno, ktoré podľa typických holandských zvyklostí zaberá celú stenu, je otočené na západ. Takže krásne septembrové počasie, ktoré je mimochodom skvelé na bicyklovanie, prechádzky a všeobecné užívanie si sucha (nie že by sme na to popri škole mali veľa času), mi z izby medzi 13. a 18. hodinou robí skleník. Vynahrádza mi to potom už len výhľad na mesto, ktoré má byť na minimálne jeden rok mojím domovom...