Prvé dobrodružstvo na dvoch kolesách (s pedálmi, bez motora)

Chvíľu mi to trvalo, ale zadovážila som si bicykel. Koľké to prekvapenie, v meste kde pomaly polovicu premávky tvorí tento ekologický prostriedok. Moja prvá jazda v meste (a v sukni, s kabelkou) bola na moje pomery príliš adrenalínová. Vyrazila som neskôr, ako som mala (vážne? Janka? neverím...), taška mi sukňu vyhrnula až tam, kde nemusela, neodbočila som tam, kam som chcela a zrazu som sa ocitla v stáde bicyklov a áut pred hlavnou vlakovou stanicou. Rozumej, ďaleko od môjho plánované cieľa. Počas čakania na červenej som sa okolobicyklujúcich pýtala, kadiaľ ísť. Tí sa zasmiali, ale poradili. Spotená a červená som dorazila na miesto určenia. Bez zranení a bez nehody. A odvtedy sa na mojej Gazelle vyvážam takmer každý deň. Pretože v Holandsku to nie je jablko, ale denná jazda na bicykli, ktorá "keeps the doctor away".

V posledných rokoch som skoro zabudla, ako ma jazdiť na bicykli baví, hlavne po rovinke. Je to aj cesta, ako sa rýchlejšie zaradiť medzi miestnych a hlavne začať frflať na turistov, ktorí si myslia, že "pozriem vľavo, vpravo až potom vstúpim na cestu" v Amsterdame neplatí. Ale predsa, v meste to nie je taká zábava, a tak sme sa so Sarah vydali na kratšiu cyklotúru. Cez mesto, k hlavnej vlakovej stanici (tentokrát plánovane), nasadnúť na mini trajekt, a hor sa smer Broek in Waterland. Sarah som spoznala počas uvítacieho programu, a zhodou náhod študujeme to isté a bývame v tej istej budove. Konečne sme sa ocitli mimo premávky a mohli si vyskúšať plný výkon našich bicyklov.

Sarah odvážne na bicykli s old school pedálovými brzdami

Pri mojej šikovnosti je zázrak, že som nespadla

Taká fotka vhodná na profilovú :-)

Počas cesty nás uchvacovali nádherné domy na vode. Hoci pre domácich nič nezvyčajné, ja som si šla krk vykrútiť za každým jedným. Po asi hodinke sme dorazili na miesto určenia. A v samotnej dedinke to nebolo o nič horšie. Také čarokrásne miesto som už dávno nevidela, ak niekedy vôbec. Fotky zachytia len málo zo šarmu toho miesta.

Možno to bolo tým, že sme boli turisti, ale miestny obchodík nám hneď učaril

Počasie nám neprialo, ale aj tak tam bolo pekne

Na slovenské pomery sú odstupy medzi domami, ulice aj ploty asi príliš malé, ale vedela by som si predstaviť život na takom mieste. Aj keď tam na môj vkus bolo až príliš ticho. Bola sobota a nikto nerobil  na záhradke, nekosil trávu a len minimum ľudí sa vydalo na prechádzku. Ale možno som opäť ovplyvnená slovenskými zvyklosťami :-)

Vidíte dobre, dopravná značka na vode

Čistá pohoda...

A keďže sme prešli, či skôr prešliapali nejakých tých pätnásť kilometrov, a ďalších nás čakalo na trase naspäť, dopriali sme si holandskú pochúťku:

Ten výraz dokonale vystihuje tú palacinku

A ešte posledný záber...

Tento výlet si určite niekedy zopakujem, aj keď podobných miest hodných návštevy je tu neúrekom. Snáď príspevky o nich budú len pribúdať...

Prvé dni v sieti riečnych kanálov

Bývam v cudzom meste... Znova. Moja konkrétne štvrtá adresa mimo môjho čarovného rodiska. Nikdy by som si nebola pomyslela, že sa ocitnem zrovna v krajine tulipánov. A tobôž nie ako študentka (byť tu turistom som v podstate v pláne mala). Ešte šesť mesiacov dozadu som snívala o magickej výhre v lotérii, ktorá by mi umožnila finančne zvládnuť štúdium v Anglicku. Holt, nevydalo :-) Ale všetko, čo nám nevyjde sa môže na dobré obrátiť. A tak som zbalila dva obrovské kufre, jeden ruksak a niekoľko príručných batožín a vydala sa na takú magisterskú verziu Erazmu. To je taká spoplatnená a vyžadujúca zodpovednejší prístup. Po celonočnej ceste vlakom som na posledných kilometroch trasy sledovala z okna kupé, ako sa predo mnou otvárala krajina tak veľmi odlišná od tej mojej. A ja som ju sledovala s úsmevom na perách. Páčila sa mi. Páčil sa mi Amsterdam. 

Na stanici ma čakal uvítací výbor v podaní Marlies. Aj jeden človek stačí (pokiaľ teda nemáte viac ako dva kufre, vtedy by som odporúčala ľudí viac). Nevideli sme sa od januára, ak nerátame stredne kvalitné skype video-hovory. Bol to teda veľký nezvyk, stáť pri nej v jej meste. Ale nezvyk šiel bokom. Bola som unavená, najmä však zvedavá a nedočkavá. Mesto mi prišlo nové, no typicky európske. Veď aj je. 

Prvé dni sa niesli v podaní magisterského úvodného programu, ktorí zahŕňal tri dni prednášok, spoznávania nových ľudí a dažďa. A dažďa. A dažďa. Anglicko by sa mohlo čo-to priučiť. Nezvykom bolo, že sa okolo mňa noví spoluštudenti neoháňali fotoaparátmi. Tak som sa neoháňala ani ja, a preto z prvých dňov, resp. týždňov veľa fotiek nemám. No všetko som sa to snažila uchovať aspoň v hlave a na papieri. 

Prvá fotka v meste (rieka Amstel)

A toto mám všade naokolo (jedna z výhod centrálne umiestneného bývania)

Prvé dva týždne pršať v podstate neprestalo. Domáci obyvatelia sa nás snažili presvedčiť, že to je veľa aj na ich pomery. My sme im samozrejme neverili, v hlavách sa nám premietalo niečo takéto:

Pohľad medzinárodného študenta (zdroj, ako inak, 9gag)

Ale niekedy mi to prestalo vadiť, hlavne keď som videla tohto krásavca:

Slonííííík :-)

A tiež mi to prestalo vadiť, keď som zistila, že moje okno, ktoré podľa typických holandských zvyklostí zaberá celú stenu, je otočené na západ. Takže krásne septembrové počasie, ktoré je mimochodom skvelé na bicyklovanie, prechádzky a všeobecné užívanie si sucha (nie že by sme na to popri škole mali veľa času), mi z izby medzi 13. a 18. hodinou robí skleník. Vynahrádza mi to potom už len výhľad na mesto, ktoré má byť na minimálne jeden rok mojím domovom...