Prvé dni v sieti riečnych kanálov

Bývam v cudzom meste... Znova. Moja konkrétne štvrtá adresa mimo môjho čarovného rodiska. Nikdy by som si nebola pomyslela, že sa ocitnem zrovna v krajine tulipánov. A tobôž nie ako študentka (byť tu turistom som v podstate v pláne mala). Ešte šesť mesiacov dozadu som snívala o magickej výhre v lotérii, ktorá by mi umožnila finančne zvládnuť štúdium v Anglicku. Holt, nevydalo :-) Ale všetko, čo nám nevyjde sa môže na dobré obrátiť. A tak som zbalila dva obrovské kufre, jeden ruksak a niekoľko príručných batožín a vydala sa na takú magisterskú verziu Erazmu. To je taká spoplatnená a vyžadujúca zodpovednejší prístup. Po celonočnej ceste vlakom som na posledných kilometroch trasy sledovala z okna kupé, ako sa predo mnou otvárala krajina tak veľmi odlišná od tej mojej. A ja som ju sledovala s úsmevom na perách. Páčila sa mi. Páčil sa mi Amsterdam. 

Na stanici ma čakal uvítací výbor v podaní Marlies. Aj jeden človek stačí (pokiaľ teda nemáte viac ako dva kufre, vtedy by som odporúčala ľudí viac). Nevideli sme sa od januára, ak nerátame stredne kvalitné skype video-hovory. Bol to teda veľký nezvyk, stáť pri nej v jej meste. Ale nezvyk šiel bokom. Bola som unavená, najmä však zvedavá a nedočkavá. Mesto mi prišlo nové, no typicky európske. Veď aj je. 

Prvé dni sa niesli v podaní magisterského úvodného programu, ktorí zahŕňal tri dni prednášok, spoznávania nových ľudí a dažďa. A dažďa. A dažďa. Anglicko by sa mohlo čo-to priučiť. Nezvykom bolo, že sa okolo mňa noví spoluštudenti neoháňali fotoaparátmi. Tak som sa neoháňala ani ja, a preto z prvých dňov, resp. týždňov veľa fotiek nemám. No všetko som sa to snažila uchovať aspoň v hlave a na papieri. 

Prvá fotka v meste (rieka Amstel)

A toto mám všade naokolo (jedna z výhod centrálne umiestneného bývania)

Prvé dva týždne pršať v podstate neprestalo. Domáci obyvatelia sa nás snažili presvedčiť, že to je veľa aj na ich pomery. My sme im samozrejme neverili, v hlavách sa nám premietalo niečo takéto:

Pohľad medzinárodného študenta (zdroj, ako inak, 9gag)

Ale niekedy mi to prestalo vadiť, hlavne keď som videla tohto krásavca:

Slonííííík :-)

A tiež mi to prestalo vadiť, keď som zistila, že moje okno, ktoré podľa typických holandských zvyklostí zaberá celú stenu, je otočené na západ. Takže krásne septembrové počasie, ktoré je mimochodom skvelé na bicyklovanie, prechádzky a všeobecné užívanie si sucha (nie že by sme na to popri škole mali veľa času), mi z izby medzi 13. a 18. hodinou robí skleník. Vynahrádza mi to potom už len výhľad na mesto, ktoré má byť na minimálne jeden rok mojím domovom...